Bitka pri Moháči - začiatok tureckého panstva v Uhorsku v roku 1526.

TIGROARCHÍV Róberta Sinaia
Začiatkom augusta 1526 pod petrovaradínskou pevnosťou pri dnešnom Novom Sade v bývalej Juhoslávii, táborilo asi 1500 uhorských kráľovských vojakov. Ich veliteľom bol nezmieriteľný odporca Turkov, kaločský biskup Pavol Tomori. Jeho vojaci hliadkovali v okolí a strážili prechody cez Dunaj.

V jedno ráno sa nachádzalo asi 50 Tomoriho jazdcov pri ohybe Dunaja, v ktorom ležal jeden z nemnohých brodov. Vojaci boli ukrytí v blízkom lese, napájali kone vo výdatnom potôčiku a bezstarostne sa rozprávali. Jeden fúzatý starý vojačisko vošiel aj s koňom do potoka a v strede z neho zoskočil do vody. Načrel do prilby vodu a vylial si ju na hlavu: „ ... Ách, to je ono. Terigať sa na koni takú diaľku v tejto horúčave nie je boh vie čo... Len pi môj. Vodička je čistučká ako Kristova slza... A ty čo tam stojíš ako soľný stå p? Daj sa tej paripe trocha napiť. “
Fúzačove slová patrili mladému vojakovi so svetlými vlasmi stojacemu pri svojom koňovi, ktorého kŕmil lieskovými orechmi. Mládenec sa obzrel, ale z vojakovej poznámky si nič nerobil: „ O môjho koňa sa ty nestaraj. Dám sa mu napiť, keď ja uznám za vhodné. Nebojíš sa, že ti dostane zimnicu, keď sa v tejto horúčave naslope tej ľadovej vody? “
„ Ále, čerta starého mu bude, “ kývol rukou starý vojak a vyšiel na breh k mládencovi. „ Pekného koňa máš, len čo je pravda. Vidno, že sa o neho staráš. Srsť má hladkú a čistú. Odkiaľ si? “
„ Z Bystrice, “ odpovedal mladík a vybral z malého vrecúška na opasku niekoľko ďalších lieskovcov. „ Môj otec bol banským haviarom, ale minulého roku ho zabili Tarczayho vojaci, keď sa baníci vzopreli vrchnosti. Mňa zlapali a poslali slúžiť do kráľovského vojska... Na, tu máš niekoľko orechov a daj ich svojmu žrebcovi. Ale musíš mu ich najprv očistiť, lebo ináč ich vypľuje. “
„ Ešte že čo, “ vzal fúzačisko podávané orechy a do jedného hneď zahryzol. „ ...tfuj... Kto to kedy videl takto rozmaznávať koňa...tfuj... Potom mu už rovno môžem večer spievať uspávanku... Tak ty si teda z Horných Uhier. Počul som o tej bystrickej rebélii. Kráľovské vojsko tam s mnohými zle naložilo... Slúžim vo vojsku už 13 rokov, ale ver mi, že všetko je panská zábavka. Veľmoži sa prú o moc a trhajú kráľovstvo ako divá zver. Turek doráža na naše pevnosti, ktoré sa na hraniciach bijú do posledného chlapa, len aby ho čo najdlhšie zdržali, kým kráľ nenazbiera vojsko a šľachtou to ani nehne. Darmo kráľ nalieha. Neborák Ľudovít. “
Mládenec pohladkal koňa po hrive a poznamenal: „ Na všetko aj tak doplatí len chudoba. Niet čo do úst vložiť, odvádzať dane treba a teraz ešte aj pohanský vpád. Kráľ si peniaze požičiava od Fuggerovcov a Thurzovcov, a aby mohol dlh splatiť, neustále zvyšuje poddanské dávky... “
„ To nie kráľ, “ prerušil ho vojačisko. „ Kráľ je veľmi mladý, má ešte len 20 rokov a od mala je obklopený šľachtou, ktorá vládne za neho. To Thurzo je všetkému konfáber. Je kráľovským pokladníkom a najlepšie vie odkiaľ a kam má peniažky kotúľať... Ej, panská robota je len zlatiaky zhŕňať do vlastného mešca. Preto nám žold už dva mesiace nevyplatili... “
„ Nože, Jánoš už tam toľko nerečni, “ znenazdajky sa ozval hlas veliteľa oddielu, ktorý už sedel na koni a zvolával chlapov. „ Všetci na kone! Turek ide!.. A ty poď ku mne. A zober aj toho mladého. “
Fúzač v okamihu schytil koňa za uzdu, vytiahol ho na breh a vyšvihol sa do sedla. Vzápätí ho nasledoval blonďavý mládenec a obaja priklusali k veliteľovi. Ten im hneď vydal rozkazy: „ Pohanskí psi idú rovno sem. Ten kúdol prachu ich prezrádza. Asi im brod niekto odtajnil. Ani sa nečudujem. Turci rabujú, mučia a zabíjajú všade, kde vkročí ich noha. V Beograde musí byť Sodoma a Gomora... Jánoš, zober si dvadsať chlapov a prejdite cez les tamto naľavo k tomu dubu. Pohania sú ešte ďaleko, máme kedy sa na nich pripraviť... A ty mladý, vylez na strom a spočítaj ich. Vieš vôbec počítať? “
„ Viem, pane, “ nadšene zvolal mladík, ktorý sa spoza Jánoša vyklonil zo sedla. „ Do desať. Otec ma naučil, keď som mu rátal vynesené noše s banskou sutinou. “
„ No, Boh s nami, “ prevrátil oči veliteľ a ukázal na statnú borovicu. „ Vylez na samý vrch a pozri sa koľko ich je. Hybaj rýchlo! “
Mládenec popchol koňa a pri strome sa mrštne priamo zo sedla vyšvihol na spodný konár. Obratne prestupoval z konára na konár a o chvíľu z vrcholca hlásil: „ Pán veliteľ, je ich štyrikrát po desať a ešte sedem. Samí jazdci s kopijami... . Teraz zastali a radia sa... Nie, už zasa idú k nám. “
„ Dobre mladý, “ zvolal veliteľ. „ Poď už dole... Jánoš, choď, kde som ti kázal a čakaj na moje znamenie. Je ich toľko, čo nás. Zrejme vysunutá hliadka. Necháme ich prejsť cez brod na druhú stranu a keď už budú blízko, vyrazím proti nim. Náhly útok ich prekvapí a určite budú utekať naspäť k brodu. Potom vyrazíš ty a odrežeš im cestu, čo u nich spôsobí zmätok a vrhnú sa hlava nehlava do vody, tam, kde komu príde. Tých, čo sa neutopia, pobijeme na druhej strane. Ale ak by sa nezľakli a vrhli by sa na nás, nečakaj a príď nám hneď zozadu na pomoc. Môžeš ísť. A kone držte pokojné, aby nefŕkali. Vietor fúka od nás, nemali by nič zvetriť. “
Jánoš trhol uzdou a o chvíľu boli všetci kráľovskí vojaci rozostavení za stromami a čakali na príchod tureckých jazdcov.

**********************************

Keď Turci dorazili k brodu, opatrne zastali a niekoľko jazdcov prešlo na druhú stranu. Veliteľ uhorského oddielu sedel prikrčený na koni pod košatým konárom, ktorý ho dobre maskoval a pomedzi haluze sledoval, čo sa pri vode deje: „ Okúňajú sa, psi. Nikto nech ani nemukne... Aha, vracajú sa k rieke a napájajú kone. Uvidíme, či sa odvážia až sem... . Áno, už idú. Čakajte na moje znamenie. “
Keď sa jazdci priblížili k lesu, veliteľ Uhrov vytasil šabľu a zvolal: „ Za Krista a za kráľa! Vpred! Bi pohana! “
Tri desiatky uhorských husárov v krúžkovej zbroji vyrazili s napriahnutými kopijami z lesa a vrhli sa na prekvapených Turkov. Tí, hoci každú chvíľu očakávali stretnutie s pohraničnými oddielmi, na chvíľu zarazili kone, ale vzápätí sa rozbehli proti husárom. Uhorský útok však bol prudký a náhly a o dobre rozbehnutí jazdci v plnom cvale vpadli medzi nepriateľa. Uhri rúbali na všetky strany a čochvíľa vypadlo zo sediel niekoľko Turkov. Ostatní sa začali obracať a chceli utiecť. Kráľovskí vojaci im však boli v pätách a šabľami dorážali na unikajúcich jazdcov. Veliteľ uhorského oddielu povzbudzoval svojich vojakov: „ Bite ich, prašivcov!.. . Už vyrazil Jánoš so svojimi chlapmi! Nabiehávajú im od rieky!.. . Za nimi! Porúbte ich do jedného! “
Zmätení Turci napadnutí z dvoch strán vbehli do rieky a mnoho jazdcov vypadlo so sediel v momente, keď sa ich kone v plnom trysku vrútili do hlbokej vody. Niekoľko sa ich utopilo, a tí, ktorí preleteli cez brod, v šialenom zmätku cválali preč. Zopár ich ešte Uhri stačili pobiť a ostatných nechali na pokoji.
Šarvátka bola krátka, ale úporná. Veliteľ začal zháňať svojich chlapov: „ Boli ste skvelí, chlapci. Je niekto zranený?.. . Hej, Jánoš. Čo ti je? Kde máš koňa? “
„ Tfuj, aby ich skáralo, psov naničhodných, “ z diaľky volal fúzatý vojak, ktorý krivkajúc kráčal k veliteľovi. „ Ktorýsi z tých holohlavcov mi šípom zastrelil koňa. Zletel som z neho ako zhnitá hruška... Au... Celá noha ma bolí. Ešte dobre, že som si väzy nedolámal... A toho mladého si nevidel? Toho z Horniakov, čo Turkov počítal. “
„ Nevidel som ho, “ poškrabal sa po hlave veliteľ. „ Zo začiatku sa držal pri mne, ale pri rieke sa mi stratil... Aha, tamto ho máš. A kohosi k nám vedie. “
Jánoš, ktorý medzitým došiel k veliteľovi, sa otočil udaným smerom, a zasmial sa: „ No na môj veru, činil sa... Hej, Horniak! Nesieš nám večeru? “
Mládenec, ktorému zo šiat crčala voda, poháňal pred svojím koňom zajatého Turka. Priviedol ho k druhom a zoskočil z koňa: „ Pozrite, koho som chytil. Živého Turka. Zletel z koňa v tej hlbokej vode. Myslel, že za ním nepôjdem. Letel som za ním a rovno z koňa som mu skočil na chrbát. Prisámvačku, bol by ma utopil, papľuh jeden, ale vrazil som mu takú do zubov, že naskutku na neho mrákoty prišli... No tak hovor, pes. Čo ste tu chceli? “
Turek sa tváril, že nerozumie, ale veliteľ mu vyťal za ucho: „ ...tak, koniec zábavy. Hovorím ti, vyklop čo vieš, lebo keď sa rozzúrim, stiahnem z teba kožu... No tak? Koľko je v Beograde vojska? “
Vystrašenému Turkovi nebolo viac treba. Jazyk sa mu hneď rozviazal: „ Ja za nič nemôcť. Ja som vojak. Na hliadke. My hľadať plytká voda. V Beograde plno vojska, ja nevedieť presne, ale je s ním veľkovezír Ibrahim. Včera prísť všetky lode a priviesť vojakov najjasnejšieho sultána Solimana. Ďalší ísť na ceste. Sultán si priať obsadiť Petrovaradín... Ja viac nevedieť, prisahať... “
„ Hovor ďalej, pohanský pes, “ zrúkol Jánoš a udrel Turka plochou stranou čepele šable po chrbte. „ Ja ťa naučím po kostole pískať. Koňa ste mi zmárnili, tak sa maj predo mnou na pozore. “
„ Nechaj ho, Jánoš, “ prikázal veliteľ. „ Už aj tak povedal dosť. Zviažte ho a odveďte do pevnosti... Tak, Turek, budeš v Petrovaradíne prvý. Ak vieš viac, tam to z teba dostanú... Vraciame sa! Obviažte si škrabance a pochytajte turecké kone! Musíme všetko okamžite oznámiť biskupovi Tomorimu. “

**********************************

Biskup Tomori, hlavný kapitán Dolného Uhorska, každý deň chodil do pevnosti na bohoslužby a petrovaradínski mešťania a kupci mu očividne nadbiehali, aby sa mu votreli do priazne. Biskup ich však prijímal veľmi rezervovane a odmerane, lebo vedel o zištných zámeroch uhorskej šľachty.
Keď sa vracal do tábora, dlhé hodiny potom vo svojom priestrannom stane z hrubej látky, viedol rozhovory so svojím sekretárom: „ Mám po krk tých slizkých tvárí, ktorým nejde o nič, len o vlastné mešce. Turecké vojsko sa blíži a uhorskí magnáti zápasia o moc. “
„ Tak je veru, “ prisvedčil sekretár, ktorý sedel oproti biskupovi. „ Turci sú už v Beograde. Neviem, čo si počneme, keď sa k nám vyberú. Tá poldruhatisícka mužov, čo tu máme, nám veľmi nepomôže. “
Biskupovi bolo zjavne horúco a po spánkoch mu tiekol pot. Ovieval sa husím perom, ktorým zvyčajne písaval kráľovi listy a konštatoval: „ Turecké nebezpečenstvo visí nad Európu ako Damoklov meč, lenže uhorskí králi mu už desaťročia venujú hriešne málo pozornosti. Syn povestného turkobijcu Jána Hunyadiho Matej Korvín si vybíjal energiu v snahe získať cisársku korunu. Vyčerpával silu krajiny, hoci ju bolo treba sústrediť proti tureckej rozpínavosti. Baróni a magnáti sa zase vyhovárajú na nedostatok peňazí a sedliakom dať do rúk zbrane nemôžeme. Dobre vieme, ako pred dvanástimi rokmi dopadla križiacka výprava proti Turkom. Sedliaci dostali zbrane, ale obrátili sa proti nám a ten ich prekliaty vodca Dózsa zbuntošil celé Uhorsko. “
„ Najhoršie je, “ poznamenal sekretár, „ že šľachta vôbec nemá záujem proti Turkom bojovať. Kráľovské pokladnice väčšinu roka zívajú prázdnotou a náš kráľ Ľudovít II. bez peňazí nemôže najať nových žoldnierov. Neviem, kde sa tie peniaze strácajú. “
„ Hm, kde by sa strácali? “ zamyslel sa biskup. „ Vo vreckách uhorských veľmožov. Samozrejme, časť prostriedkov využíva aj cirkev na opravu a údržbu chrámov a kostolov, ale to je v záujme národa a celého kráľovstva... Je však jasné, že magnáti zhŕňajú peniaze, ktoré potom chýbajú na obranu proti Turkovi. Veď si len zoberme pevnosti, ktoré boli vybudované pozdå ž rieky Sávy a Dunaja, aby boli hlavnou prekážkou proti postupujúcim Turkom. Mnohé z nich sú značne schátrané a poškodené... . Viete prečo pre piatimi rokmi padol Beograd? Lebo ho bránili so starými delami. Áno, so starými haraburdami, a pritom Beograd mal byť najsilnejšou pevnosťou. Je ťažké si čo i len predstaviť, že všetky nové delá, vzal so sebou Ján Zápoľský. A ten márnotratník o ne prišiel pri obliehaní akéhosi nepodstatného hradu. “
Práve v tej chvíli vošiel do stanu veliteľ Tomoriho osobnej stráže a povedal: „ Vaša ctihodnosť. Naše hliadky dnes pri Dunaji chytili zajatca. Vypovedal, že do Beogradu dorazil sultán Soliman II. a chystá sa o niekoľko dní k Petrovaradínu. Navrhujem, aby ste sa láskavo stiahli do bezpečia budínskej pevnosti. Môžeme vyraziť ešte dnes... “
„ Nie, “ nenáhlivo veliteľa prerušil Tomori a vstal. „ Radšej choď vojsku oznámiť, že budeme Petrovaradín proti Turkom brániť. Vydaj veliteľom rozkaz, aby začali sťahovať vojsko hore do pevnosti. Choď. “
Veliteľ nechápavo pozrel najprv na sekretára, akoby u neho hľadal oporu, potom na biskupa, ale nepriečil sa. Keď odišiel, sekretár vyslovil pochybnosti: „ Ste si istý, Vaša ctihodnosť, že dokážeme Petrovaradín ubrániť sami bez pomoci? Veď kráľ môže s Turkami vyjednávať. Takto ich ešte viac popudíme proti sebe. Koľko prostého ľudu zamordujú, aby sa nám pomstili? “
Biskup Tomori však vedel, že sultána od jeho zámeru neodradí nič: „ Na vec sa treba pozrieť z inej strany. Od prvej chvíle bolo jasné, že Turci raz do Uhorska vpadnú. Správy, ktoré sa k nám z Osmanskej ríše dostávajú, jednoznačne poukazujú na to, že Turci sa nevídane rozťahujú. Solimanov otec, Selím Hrozný, porazil perzského šacha Ismáila a dobyl hlavné mesto Perzie Tabríz. Potom získal nadvládu v Kurdistane a uchvátil Sýriu aj Egypt. Teraz sa jeho syn obrátil do Európy, aby na západe zlomil moc Habsburgovcov. Uhorsko mu však stojí v ceste... Preto Petrovaradín musíme brániť aj proti presile. Ak sa nám to podarí, Turci budú mať v tyle pevnosť, ktorá im bude znemožňovať styk so zázemím... Poďme do pevnosti. Musíme mešťanov pripraviť na horúce chvíle. “
Biskup vyšiel pred stan, kde mu priviedli koňa a v sprievode niekoľkých husárov odcválal do pevnosti. Hoci sa snažil čo najlepšie zabezpečiť obranu, o niekoľko dní dostal od Ľudovíta II. list, v ktorom stálo, že sa má aj s vojskom stiahnuť do Báčky a vydať Petrovaradín Turkom. Posledná uhorská pevnosť na Dunaji teda padla bez boja.

**********************************

Keď sa kráľ Ľudovít II. dozvedel, že Petrovaradín padol, okamžite vypochodoval s neveľkým vojskom z Budína k Tolne a po ceste priberal ďalšie jednotky. Tam sa na porade stretol s niektorými šľachticmi, ktorí velili formujúcim sa jednotkám: „ Urodzení páni. Uhorsko je ohrozené. Ďakujem vám, že ste na moju výzvu prišli aspoň vy. Zdá sa mi však, že vojsko sa zbiera akosi pomaly. Aké opatrenia ste učinili na prípravu nášho vojska? “
„ Vaše Veličenstvo, “ pristúpil ku kráľovi jeho obľúbenec, sliezske knieža Cetrys z Lorenzdorfu. „ Vojenská rada sa uzniesla, že hlavným veliteľom vojska bude kaločský biskup Pavol Tomori a Juraj Zápoľský, brat sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského. Práve došla správa od Jána Zápoľského, ktorý táborí pri Tise s 25-tisícovým vojskom, a od Krištofa Frangepána, pohybujúceho sa so značným vojskom v okolí Záhrebu a prosia Vaše Veličenstvo, aby sa vyhýbalo boju s Turkami do ich príchodu a radšej ustupovalo. “
„ To je dobrá myšlienka, “ uznanlivo prikývol kráľ. „ Vojska je zatiaľ málo. Nemôžeme sa postaviť nepriateľovi zoči voči. Čakala by nás istá záhuba. “
„ Prečo by sme mali čakať na Zápoľského? “ vykríkol, ktorýsi zo šľachticov, ktorí doteraz medzi sebou len ticho šomrali. „ Lepšie urobíme, ak sa pohanom čo najskôr postavíme do cesty. Najlepšie niekde pri Päťkostolí. Načo čakať na Zápoľského. “
„ Že sa nehanbíte, “ vzbå kol biskup Tomori. „ Obetovali by ste hoci aj celé vojsko, len aby vám Zápoľský náhodou niečo nevyfúkol. Uvedomujete si čo žiadate? Zbieranie vojska sa preťahuje, lebo ste skúpi a nedisciplinovaní. Kráľovská pokladnica nestačí kryť výdavky na udržiavanie armády. Sám Svätý otec musel dať súhlas, aby cirkev poskytla polovicu cirkevných klenotov na podporu obrany, a on samotný musel poskytnúť pôžičku, aby sme mali vôbec šancu brániť náš kresťanský svet... “
„ A ako si ty prispel na obranu, biskup? “ vykrikovali veľmoži v snahe odvrátiť od seba pozornosť. „ A prečo nám neprídu na pomoc Nemci alebo Francúzi, keď ich vyslanci toľko vyhlasujú, že je ohrozená celá Európa a Turka treba zastaviť za každú cenu? “
Biskup Tomori vstal a búchal päsťou po stole: „ Na čo sa tu hráte? Vy dobre viete, že nemecký cisár Karol V. vedie vojnu s francúzskym kráľom Františkom I. a ten je dokonca ochotný spojiť sa aj s Turkami, len aby Karolovi uškodil. Tam sa pomoci nedovoláme. A ani Habsburgovci nám pomocnú ruku nepodajú. Sami sa musíme ubrániť, ale dodajte vojsko... “
Magnáti však trvali na svojom: „ Ešte si nám neodpovedal, biskup. Čím si na obranu prispel ty? “
„ Pokojne vám to môžem povedať, “ sčervenel Tomori a znova si sadol. „ Predávam soľ a nože Turkom. Áno, zásobujem nepriateľa, aby som utŕženými peniazmi mohol zaplatiť žold vojakom, ktorí nás majú chrániť... Kráľ si znova musel požičať od bankárov Fuggerovcov, ale mám správy, že tie peniaze sa používajú na kadečo, len nie na to, načo boli určené. Najčastejšie končia vo vreckách istých urodzených pánov. “
„ No dovoľ? “ začali vykrikovať šľachtici. „ To je urážka. Akým právom nás takto osočuješ? To by si musel dokázať. “
Tomori začal kričať tiež: „ Ja nemusím nič dokazovať. Mne stačí, že zámerne zdržiavate pätinu poddaných, ktorých ste mali poslať k vojsku, len aby na vašich majetkoch stihli žatvu. A to napriek tomu, že snem to pre prípad krajného nebezpečenstva priamo predpisuje! Vaše vrecká sú prednejšie, však? Nezáleží vám na ničom, len na tom, aby ste kráľa vohnali do úzkych a potom z toho ťažili. “
Veľmoži naďalej naliehali: „ To sú falošné obvinenia. Chceme bojovať proti pohanom, lebo záchrana kráľovstva je naším najsvätejším poslaním. Musíme však vyraziť čo najskôr. Alebo sa snáď kráľ bojí? “
„ Tak už dosť, “ zvolal Ľudovít, ktorý sa doteraz nezmohol na slovo a len sa bezmocne prizeral. Bezočivosť magnátov však prekročila únosnú mieru. „ Tak sa mi zdá, že tu gágajú trafené husi... Biskup Tomori má vo všetkom pravdu a ja s ním súhlasím. S vojskom, ktoré máme k dispozícii, v otvorenej bitke neobstojíme. Ale aby ste si nemysleli, že kráľ nevie, čo je jeho povinnosť, pôjdeme dole pozdå ž Dunaja v ústrety nepriateľovi. Do bitky sa však pustíme, až keď dorazia žoldnieri, ktorí nám idú na pomoc z Čiech a Moravy. Odkážte Zápoľskému, aby sa ponáhľal za nami... A teraz choďte preč. Som z vás unavený. “

**********************************

23. augusta 1526 sa v okolí dediny Borzó pohybovala kolóna vozov. Nebo bolo už niekoľko hodín zatiahnuté ťažkými čiernymi mračnami, ktoré od západu náhle privial vietor a sparnú horúčavu vystriedala prudká letná búrka. Sťažknuté plachty vozov sa mdlo ohýbali na železných rámoch v rytme hrboľatej cesty posiatej kameňmi a premočení pohoniči bičmi nemilosrdne poháňali vyčerpané kone. Okolo vozov sa zahalení do hrubých plášťov mlčky potácali uhorskí pešiaci, niektorí s ručnicami, iní len so sudlicami na pleciach. Keď za sebou počuli dupot kopýt približujúceho sa jazdca, nikto sa ani len neotočil, len dvaja šľachtici, ktorí išli na koňoch v čele sprievodu, zastavili kolónu a čakali, kým k nim neznámy jazdec nedôjde. Ten pri nich zarazil koňa a zvolal: „ Hej, kam to leziete! Turkovi do pazúrov?.. . Čo ste zač? “
„ Najprv ty povedz, “ ozval sa jeden so šľachticov. „ Nebudem sa spovedať každému koho stretnem. “
„ Len pokojne, “ stroho odvetil jazdec a ostrohami sa snažil udržať nepokojného koňa, ktorého plašili blesky. „ Ja patrím k husárom urodzeného pána Perényiho. Dnes ráno ma poslali s desiatimi mužmi opáčiť Turka, ale hodina je tomu, čo nás znenazdajky tí psi v tom daždi prekvapili. Zbadali sme ich, až keď boli skoro pri nás. Bolo ich dvakrát viac než nás a jediný ja som zostal nažive, lebo ma pre hustý dážď nemohli dohoniť. Trochu to tu poznám. Videl som vás od rieky, preto som vás prišiel varovať. “
Šľachtic sa napriamil v sedle a z obruby prilby sa mu prúdom za golier vyliala nazhromaždená voda: „ Ej do čerta, mokrý som ako myš, ale keď mi voda tečie po chrbte, behajú po mne zimomriavky... Dobre, vojak. My sme delostrelci. Zo Zagrebu vezieme chorvátskemu bánovi Batthyánymu delá. Sú rozobrané a uložené na vozoch, aby ich tureckí špehovia nevideli. Kam sa teda máme obrátiť, aby sme tie delá neodniesli Turkom rovno do náručia? “
Jazdec zdvihol ruku a ukázal kamsi k Malému Dunaju: „ Musíte sa vrátiť a uhnúť trocha doprava k Moháču. Tam táborí celé kráľovské vojsko aj s kráľom Ľudovítom. Prídete mu ako na zavolanie, lebo očakáva posily zo všetkých strán. Pravda však je taká, že vojsko sa zbiera veľmi pomaly... Pôjdem napred a upozorním stráže, aby na vás nebodaj nezačali strieľať. Z tohto smeru môže prísť už len Turek. “
Vozy sa okamžite pohli a sotva sa jazdec znova stratil z dohľadu, kolóna sa veľkým oblúkom otočila naspäť a zamierila na planinu pri Moháči.

**********************************

V noci z 23.na 24.augusta sa v hlavnom stane uhorských vojsk pri Moháči konala posledná vojenská porada. Celú noc pršalo a keď kráľ Ľudovít II. vošiel do veľkého stanu, v ktorom boli zhromaždení veľmoži, striasol zo seba vodu a sadol si na vyvýšené miesto a čakal, pokým sa šľachtici neupokoja. Doteraz sa hádali a kričali jeden cez druhého, ale prítomnosť kráľa im trocha schladila hlavy. Ľudovít sa poobzeral okolo seba a ironicky k nim prehovoril: „ Zrazu je vo vás toľko bojovnosti, že sa mi ani veriť nechce. Lenže čo si myslíte, koľko nás je? Oddiely, čo tu už dávno mali byť sú nevedno kde a pochybujem, že sem vôbec niekedy prídu. Zo Sedmohradska mi namiesto vojakov posielajú ospravedlňujúce listy a z Čiech si strana pána z Rožmitálu dáva pekne pozor, aby jej vojsko neprišlo včas. A takisto urodzený pán Zápoľský sa tu niekde poneviera s vojskom, ale do nášho tábora sa mu zavítať neráči. A vy len silou mocou chcete udrieť na Turka. Nás je niečo okolo 25 000 a pohanov 3krát toľko. “
„ Vyčkávať, alebo ustupovať, “ vykríkol ktorýsi veľmož, „ znamená prehrať. Máme vojsko tak sa budeme biť. Alebo snáď kráľovi chýba guráž? “
Mladý kráľ vedel, že magnátom ide predovšetkým o jeho znemožnenie, lebo mnohí z nich poškuľovali po kráľovskej korune, ale navonok sa snažil zachovať pokoj a rozvahu: „ Útok už teraz znamená prehrať naisto. Veď to sami dobre viete a zdá sa mi, že práve to chcete. Keď však vydám rozkaz na útok proti nepriateľovi, sám vženiem vojsko do záhuby... “
„ Márnych rečí už bolo dosť, “ začali sa prekrikovať šľachtici. „ Načo čakať? Turci sa až sem dostali úplne bez boja. Tomu sa musí zamedziť. Najlepšie tu pri Moháči. Kto nepotiahne proti Turkovi, proti tomu sa sami postavíme so zbraňou v ruke. “
Kráľ prudko vstal a rozčúlene zvolal: „ Dobre teda. Ja, Ľudovít II. , kráľ Čiech a Uhorska prikazujem, aby ešte dnes ráno vojsko palatína Báthoryho vyrazilo ako predvoj proti Turkom. Čo poviete teraz, panstvo? “
Uhri zmå kli, ale tu vstal jeden z magnátov a podišiel ku kráľovi: „ Neprináleží nám a nie sme povinní sami ísť do boja. Jedine pod kráľovskou vlajkou. Ak pôjde s nami Vaše Veličenstvo, pôjdeme aj my. Ale sami nie. “
Kráľ si premeriaval prítomných a potom precedil pomedzi zuby: „ Vidím, že každý sa vyhovára na mňa a skrývate sa za moju hlavu. O tú vám ide, aby ste ma potom mohli obviňovať ešte aj za to, že dnes prší... Nuž dobre. Nech sa nikto nevyhovára. Vystavím sa nebezpečenstvu a s pomocou božou potiahnem tam, kam sa vám bezo mňa nechce. Aspoň mi potom nebudete môcť vyčítať, že som nebránil túto zem, ktorú ste sami zhumpľovali viac než Turci... Kto pripraví plán bitky? “
Vtedy vstal biskup Tomori, ktorý sa doteraz nechcel miešať do sporov, ktoré mal kráľ so šľachtou a povedal: „ Celé naše vojsko je rozmiestnené tu na moháčskej puste a každý deň dochádzajú ďalší a ďalší vojaci. Predný voj už narazil na prvé turecké jednotky, ale kvôli jazdectvu musíme počkať zopár dní, aby zem trocha obschla. Rozložíme sa na terase pri rieke Borza, aby Turci mali čo najviac sťažený postup a museli sa uberať po rozmoknutých oraniskách z mierneho briežku, čo by malo narušiť ich bojovú zostavu. Bojovať budeme v dvoch sledoch. V strede prvého sledu bude stáť 10 000 pešiakov a po krídlach jazdectvo pod velením Petra Perényiho a chorvátskeho bána Františka Batthyánya, premiešané pechotou a osemdesiatimi delami. Ja sa budem zdržiavať na pravom krídle. V druhom slede bude v zálohe ťažké jazdectvo a zároveň bude chrániť panovníka... Takto sa rozmiestnime a vyčkáme na turecký útok. “
Kráľ, ktorému magnáti vnútili svoju vôľu sa len bezmocne prizeral. Pohľadom sa obracal na svojich verných, ale v ich očiach nedokázal vyčítať nič, len zúfalstvo. Napokon pán Cetrys z Lorenzdorfu, vyviedol zlomeného kráľa von a odprevadil ho do kráľovského stanu.

**********************************

29.augusta 1526 po raňajšej modlitbe sa turecké vojsko zoradené do bojovej zostavy, pohlo z tábora a mierilo k Moháču proti postaveniam Uhrov. Janičiari strieľali z dlhých pušiek a pomaly sa približovali.
Biskup Tomori sedel na koni neďaleko delostreleckej batérie krytej za vysokými prútenými košmi naplnenými hlinou a rukou si clonil oči, aby ho slnko, už dávno kotúľajúce sa po oblohe, neoslepovalo. Hlavný veliteľ, spolu s biskupom Brodaricsom, pozoroval postupujúcich Turkov: „ Ide sa im ťažko, lebo hoci aj včera svietilo slnko, pôda je ešte mokrá. Neustále vyrovnávajú rady. Tie vpredu to sú jednotky z Rumélie a za nimi sa z terasy spúšťajú Anatólčania. Vidieť aj sultánove štandardy. S ním idú samí vyberaní vojaci. “
„ Pozri sa naľavo, Pavol, “ upozornil Tomoriho Brodarics. „ Turci sa nám chystajú vpadnúť do boka. “
„ Tak je, “ prisvedčil Tomori a obrátil sa na šľachticov, ktorí stáli pri nich. „ Pán Ráškay, beg Bali nás chce obkľúčiť. Má prinajmenšom 10 000 mužov. Nože vyšlite jazdecký oddiel, aby zistil čo vlastne chcú a pokiaľ možno, aby ich zastavil... My ostatní hneď zaútočíme, pokiaľ Turci nie sú na bojovom poli všetci. “
Potom vytasil meč, pricválal k delostrelcom a zavelil : „ Poponáhľajte sa s tým nabíjaním... Potrebujem, aby ste Turkov poriadne vyplašili. Ideme do útoku... Ak máte nabité, tak páľte, čo vám duša stačí... Páľ!.. ... . Jazda za mnou! V mene umučeného Krista, vpred! Za kráľa a za vieru! “
Uhorská jazda vyrazila a tisícky konských kopýt naplnili vzduch temným dunením. Konské nozdry sa rozšírili a jazdci v ťažkom leštenom brnení sklopili kopije a rútili sa na Turkov. Delostrelci pechovali do bronzových hlavní diel ťažké železné gule a posielali ich do tureckých radov.
Vpád uhorskej jazdy bol strašný. Jazdci pri prvom náraze kopijami pozrážali prvú líniu janičiarov, potom poodhadzovali polámané kopije a vytasili meče. Ťažké čepele dopadali na krivé turecké šable a o chvíľu Uhri spozorovali, že turecká línia zakolísala a trochu cúvla. Biskup Tomori uprostred bitevnej vravy vydával rozkazy svojim veliteľom: „ Rumelčania ustupujú, podarilo sa nám to! Pechota nech ďalej útočí na janičiarov! Čo robí Perényi? “
„ Ľavé krídlo zatiaľ stojí, “ odpovedal mu jeden šľachtic. „ Smerujú k nemu jednotky z Anatólie, ale sú ešte ďaleko. “
„ Dobre, “ zvolal Tomori. „ Pošlite mu rozkaz, aby zaútočil, len čo sa Turci priblížia na dostrel... A jedného kuriéra pošlite ku kráľovi so žiadosťou, aby sa pohol do útoku s druhým sledom. My ideme ďalej, aby sme ich tlačili dokým ustupujú. “
Uhorskí jazdci sa vyrútili za utekajúcimi janičiarmi a tureckými jazdcami. Mnohí padli pod ich ťažkými mečmi, ale chorvátsky bán Batthyány, divoko cválajúci na čele svojich jazdcov, zrazu prudko zarazil koňa a zhrozene zvolal: „ Preboha! Turci prudko uhýbajú doprava! To je pasca! Priviedli nás rovno pred ich delá! Naspäť, lebo v nás narobia ulice! Naspäť! “
Nebolo však možné takú masu jazdy na mieste otočiť a vyviesť ju z boja. Zabarikádované turecké delá pospájané reťazami a ničivá paľba janičiarskych pušiek spôsobili v radoch uhorských jazdcov značné straty. Aj uhorská pechota, ktorá sa omeškala za jazdectvom, sa dostala do ohňa diel a janičiarskych strelcov. Vklinila sa totiž do medzery, ktorú prerazilo uhorské jazdectvo, a to práve vtedy, keď už prvotný nápor jazdcov ochabol.
Keď kráľ Ľudovít dorazil na bojisko, útok jeho ťažkej jazdy bol očividne poznamenaný masakrom Battyányho jazdcov, ktorí sa v kritickej chvíli dali na útek. Začínala sa prejavovať turecká početná prevaha a Osmania nezadržateľne napredovali. Delové gule začali lietať už aj okolo skupiny vojakov, ktorí chránili kráľa. Verný Cetrys z Lozendorfu schmatol kráľovho koňa za uzdu a nástojil: „ Vaše Veličenstvo, musíte okamžite preč. Tu už nič nezmôžeme, vojsko ustupuje a bojujú už len malé skupiny oddaných, aby zadržali pohanov aspoň natoľko, pokým nebudete v bezpečí. Beg Bali už zaútočil na náš tábor. Nemáme už ani kam sa vrátiť. Musíme prejsť cez bažiny, niektorí Uhri sa tu vyznajú. “
Kráľ, vidiac skazu okolo seba, neprotestoval. Sklenenými očami hľadel na polia pokryté telami uhorských bojovníkov a nevnímal okolo seba zmätok, ktorý utekajúci vojaci stále zväčšovali. Cetrys videl, že kráľovi je všetko jedno, potiahol kráľovho koňa za uzdu a cvalom ho viedol k riečke Csele.

**********************************

Ústup a rozklad uhorského pravého krídla rozhodol o bitke. Najdlhšie vydržali pešie jednotky, bojujúce v strede. Boli to väčšinou skúsení žoldnieri, ktorí vedeli, že pred ľahkou tureckou jazdou nemajú šancu na útek, tak, opustení vlastným jazdectvom, aspoň nechceli dať svoje životy zadarmo. Ku koncu bitky bojovali zo všetkých strán obkľúčení Turkami a takmer do jedného padli. Bitka trvala len hodinu a pol.
V moháčskej bitke zahynulo 28 uhorských magnátov, 7 vysokých cirkevných hodnostárov (medzi nimi aj biskup Tomori) , asi 500 šľachticov a pri úteku sa v bažinách pri riečke Csele utopil aj kráľ Ľudovít II. Spolu s nimi padlo asi 10 000 uhorských pešiakov, asi 4 000 jazdcov a okolo 5 000 dedinčanov, ktorí padli za obeť Turkom pri plienení, ktoré nasledovalo na druhý deň po bitke.
Po tomto víťazstve Soliman II. obsadil aj Budín, ale po správach o domácich nepokojoch z Uhorska odišiel. V pevnostiach na juhovýchodnej hranici však zanechal posádky, ktoré predznamenali budúce, 150 rokov trvajúce turecké panstvo na našom území.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.